Cez Himaláje s paraglajdom

Kapitola prvá: Honba za ľadovcom

Po zakúpení vozidla Tata SPACIO SUMO s trojlitrovým dieslovým motorom nás čaká balenie a príprava vecí, potrebných pre expedíciu. Sme pripravení začať cestu z Bir Billing - miesto sa stáva bláznivé, pretože Svetový pohár začína zajtra. Na streche je vložených cca. 120l nafty, voda a všetky paraglidingové  veci. Zadné sedadlá sú prerobené na kuchyňu, napriek tomu 5 osôb sedí veľmi pohodlne. V technickom sa uvádza počet miest na sedenie 10. Skrz Mandi a Manali mierime na horský prechod Rohtang  - nazývajú to hromada mŕtvol, pretože mnoho ľudí tu zomrelo kvôli poveternostným podmienkam. Je to vysoký horský priesmyk na východnom Pir Panjal pohorí Himalájí okolo 51km od Manali (v nadmorskej výške 3978 m). Obvykle je otvorený od mája do novembra.  Má zaslúženú povesť nebezpečného, pre nepredvídateľné snehové búrky a fujavice. Je noc a sneží, ale prechádzame poľahky. Každý z nás zaspal po vyčerpavajúcom týždni zhonu a naháňania. Keď som sa zobudil, bol som vydesený na smrť, pretože snehu pribúdalo, avšak už sme boli na ceste dolu.

Prichádzame do mesta Keylong a dávame si pauzu jeden deň. Počas minuloročnej expedície stretávame na tomto mieste človeka zo záchranného oddielu, stal sa naším kamarátom. Povedal nám o peknej oblasti v blízkosti dediny, kde sa narodil. To miesto sa nachádza v údolí Miyar, ktoré je ukončené Upper Takdung ľadovcom, zo severu je už pohorie Zanskar. Na druhý deň skoro ráno vyrážame skontrolovať možnosti vzlietnuť. Presun autom trval zhruba štyri hodiny. Kráčame hodinu a pol na miesto, kde úroveň stromov končí. Odstránime kamene a malý porast, aby sme zabránili poškodeniu našich klzákov. Od začiatku sa nám toto miesto páči. Tvárou v tvár krásnej severnej strane kopca, kompletne pokrytého snehom. Na južnej strane, v rovnakej výške naproti v údolí, je sneh iba v tieňoch.

Rozkladáme veliteľský tabor v blízkosti rieky Miyar, na malej rovnej plošine, ktorá bývala ihriskom kriketu, kým ju povodeň nezmenšila na jej dnešný rozmer. Je spln. Chladná noc s krásnym výhľadom na nočnú oblohu. Tešíme sa na chutné raňajky keď vidíme, ako indickí kamaráti pripravujú ingrediencie na ráno pre nás všetkých. Pomáhame im, ako môžeme: lúpanie zemiakov, umývanie riadu, príprava čaju "chai". Celý týždeň máme tieto ranné a večerné terapeuticko-žalúdočné sedenia blízko pri ohni. Po každom chode som taký plný a spokojný. ‘’Boh žehnaj indické jedlo.’’

Teraz sme späť na mieste, odkiaľ začína nás hon za ľadovcom. Naše mozgy a mysle sú v očakávaní, ako vysoko a ako ďaleko sme schopní lietať v týchto podmienkach. Týždeň strávený v tejto lokalite nám prináša niekoľko nezabudnuteľných letov od 4000 do 6000 metrov nad morom. Máme mapy stiahnuté z webu od roku 1960. Takže vieme posúdiť, že ľadovec stratil asi 15-20km. Smutné je, že možno v nasledujúcom storočí sa roztopí úplne. Jeden deň po pristátí sme videli, ako jaky bojujú medzi sebou, asi išlo o nejaký teritoriálny druh konfliktu. Cítim sa ako nikdy predtým. V mojej mysli je mier a láska k tomuto miestu.

Niektoré z letov sú ponad ľadovec. Počas jedného musel Kubo núdzovo pristáť, pretože bol napadnutý orlosupom v letovom režime. Stretávame aj mnohých milých ľuďí a starého priateľa Shamshira. On nás pozýva sťaby hostí na svadobný obrad, kde zastáva svojím postavením určité miesto v spoločnosti. Stretli sme aj mladíka Anila, ktorý nám prináša každé ráno čerstvé mlieko, také sladké a chutné. Ľudia aj podmienky pre život sú veľmi priateľské. Máme pocit, že patríme do tohto sveta. Sklamaní, že musíme údolie Miyar opustiť, ale tešíme sa na nové zážitky. Miest vhodných na návšteve je stále príliš veľa na zozname.

Martin Gáborík

www.partizani-paragliding.com