Paragliding - Bornes to fly - Vetroplach magazin

Bornes to fly

14.12.2015
bornes-to-fly

Na začiatok sa vám, problematiky pravdepodobne neznalým, posnažím priblížiť, ako sa v hike&fly (alebo po francúzky vol-biv) preteká. Celá idea je o spojení dvoch aktivít: voľného pohybu v prírode, turistiky (behu, občas ľahkého lezenia, ferraty) a lietania na paraglidovom krídle. Preteká sa väčšinou na vzdialenosti, ktoré nie je možné prekonať za jeden deň, ani ak by bolo počasie perfektné a dalo sa letieť naozaj ďaleko, teda niekoľko stoviek kilometrov. Sú to preteky tímov, ktoré sa skladajú z atléta a supportu. Atlét je  ten čo letí a cvála a je povinný mať svoju výbavu neustále so sebou, a teda niesť ju. Aby som bol presný, iba túto: hlavný padák, záložný padák, sedačku, prilbu a GPS v ideálnom prípade. Teda najľahší batoh by mal asi 7kg, môj mal na týchto pretekoch však o 5kíl cca viac. Či si na výstup pribalí mačky s cepínom, prípadne požívatiny alebo teplú bundu na dlhý let, je už na ňom. Takto sa dostávame k druhému, no nemenej podstatnému článku tímu, supportu. Podľa konkrétneho podujatia môže byť supporter jeden alebo aj viacerí. Jeho (ich) úlohou je hlavne šoférovať asistenčný kočiar s materiálom všeho druhu a nasledovať svojho pretekára. Atlét si odkladá všetko nepotrebné do auta, aby šetril sily a rýchlejšie sa pohyboval. Support pomáha pri plánovaní, sleduje cez LIVE TRACKING ostaných, študuje predpovede počasia a často aj preskúmava terén vpredu, prípadné možnosti štartu a pristátia. Chystá jedlo, nabíja baterky či pripravuje nocľah. V zásade je dobrý support polovicou úspechu, lebo keď šliape tím ako hodinky, kilometre sa ukrajujú ako z dobrej torty, ľahko a čo najviac :-)

 

Poflákal som sa už kdejakými chotármi s padákom na pleciach, ale na pretekoch v hike&fly som ešte nebol. Podpora sponzorov bola potrebným článkom, a tak sme vyrazili. Za všetok outdoorový materiál a kočiar vďačím ZAJOvi, krídlo perfektných vlastností mi dodal GRADIENT.

 

V stredu 13.5. vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim nabalení poživňou, materiálom, padákmi... Stavíme sa ešte v Píščanoch po záložku u Rada Žideka. Cesta do švajčiarskeho Zürichu je nekonečná, ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova... Do cieľa pretekov dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti, zabudnuté doma. Zhučím si zo štartovačky Plainfait za výrazného bočného vetra dole na pristávačku... Dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch: iba dole :-)

 

Večer absolvujeme brífing a večeru s tým, že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov absolútne nelietateľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so slabými dostupmi. V piatok o 11 je de-brief pred pretekmi, kde nám ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.  

 

Ráno padajú šnúry vody z nebies, všade sa to valí, i po ceste.  Bude to asi tým, že tieto kopce sú prvé vyššie Alpy od severozápadu, takže sa to tu hneď leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať, dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si hmmm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na juh (akýsi štart na juhovýchodný vietor) s 1km kružnicou, ďalej mesto Allevard so 7km kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard (7km)  s cieľom v dedine Marthod (r=0,4km) s tým, že prvý deň sa môže hýbať od 15:00 do 21:00, druhý od 6:00 do 21:00 (20:30 pristáť) a tretí od 6:00 do 16:00.

 

 

O tretej ideme na to, v daždi... Všetci zakuklení od hlavy po päty, podaktorí majú návleky z igelitu, olepené páskou. Ja som stavil na ťažké, ale nepremokavé boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl batohov (sú tu aj tandemisti), veľké topánčiská a návleky, šponovky a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.

 

Prvých cca 8km cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí) rozdeľujú podľa toho, ako chcú obehnúť Mont Trelot, ktorý sa pred nami schováva v mračnách.  Bude treba načongať do 1300 nadmorských, čo je cca 700m výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval, že pôjdeme západne od skál, teda asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí.  Na konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa (jediný „brat Čech“ v pretekoch) je „iba“ 20min predo mnou.

 

Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky, lebo pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajčiarsku. Iba kde tu pomaľované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú, a ja musím makať hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí, lebo na nohách bomby (Hanwag Alaska gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina je to poriadna, a aby to nestačilo, na vápencových šutroch sa šmýka až strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená, že môžem v 10cm snehu sa brodiť po vrstevnici zo kilometrík-dva.  Pod snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch, korí sú predo mnou a nestratili sa zo značky. Podľa odtlačkov vytuším Standu a niekoho v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až k miestu, kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu, potôčky, a keďže mám botiská - síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke suché, hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky, lebo teraz mám pred sebou už iba asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť, ako je to ďaleko. Makám na striedačku behom a krokom, dokým nedobehnem týpka, ktorý klusá predo mnou. Dalo mi to zabrať, ale mám sa s kým porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkom asi o tretinu menším ako mám ja :/

 

Sumár dňa: kompletka pešovka 30km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000m:

 

 

Keď mi ráno zazvoní budík, najradšej by som sa nechal zo spacáku vytiahnuť žeriavom. Prepekelne ma bolí ľavý bedrový kĺb. Našťastie kým odbije štart, stihne zabrať ten ružový môj spoločník, menovite ibáčik.

 

 

Rušáme na kopec letieť, slnko svieti, modrá obloha! Dole je trošku opar, ale Grizzli išiel čeknúť na druhú stranu (tam budem letieť) a je tam čisto (Nemôžeme lietať  IFR, Instrument Flight Rules, bez viditeľnosti zeme).

 

Vydriapem sa do 1300mnm, skade už prvých pár pretekárov letí. Rozbalím sa na snehu a idem na vec, tu robím trošku chybu. Fúka SV vietor a po preletení otočňáku Montlambert som sa mohol radšej nechať unášať vetrom po doline a dokĺzať bližšie k otočňáku, ale mne chýba tých 5km mapy, internet nezvláda natiahnuť snímky zo satelitu. Takže musím prekonať dva hrebene, prvý asi 70m a druhý tak 250m vysokýZbytočná makačina... Ako spätne vidím, keby som sa nechal zaniesť viacej po vetre, pri otočáku bola pekná štartovačka o ktorej vedeli miestňaci (mnohí z pretekárov sú tu už na tretích pretekoch Bornes, poznajú kadejaké skratky atp.). Kto nepremýšľa, musí veľa chodiť a zdá sa mi, že je to môj prípad. Cválam po ceste do La Rochette. Otočka a po tej istej ceste nazad. 

 

 

Medzičasom vidím niekoľkých letieť na tom 250m kopčeku a to ma pekne napaprčí, lebo chlapcov hrebienok drží. Má prinajlepšom 100m efektívneho prevýšenia, je strašne mokro a fúka slabo zozadu. Nuž ale miesto, skadiaľ vzlietli, je čelom vzad, takže vyberám akúsi lúčku v 2/3 výšky. Prehodím tenisôčky za návleky s bombami a poďho sa brodiť trávou po kolená.  Netuším, či trafím tú lúku, ktorú som si vyhliadol, lebo GPS mapa má slabučké rozlíšenie. Takže za nosom, cez les, kriačinu. Najviac ma ale jedujú tie mizerné dráty. Dokopaný som jak banda hipíkov v Nitre pred barom. Celá táto vec okolo ohrád kravských je srandovná. Tak dve tretiny ohrád sú pod prúdom, ostatok nie, podaktoré kopnú hneď, niektoré až pri druhom, treťom dotyku. Kristušát motyka. Ešte aby nestačilo, „moja“ lúka je kohosi záhrada či čo, ohradené je to ostnatým drátom, takže nezostáva nič iné ako batoh prehodiť, zaľahnúť do blata a preplaziť sa popod. Ale dole na zemi ešte jeden drát je a zrovna natruc sa mi celkom hlboko do ruky zapichne... Krasota do dupy!  Na lúke fúka možno tri metre na kopec, ale tráva je vyše pása.... Hmmm to bude štart ako víno. Sám, v hlbokej a sakramentsky mokrej tráve, všade dookola stromy vysoké, dole ostnatý drôt a kravy v ohrade.... Hmmm, ideál! Ešte cestou hore sledujem, kde sa robia mraky, naľavo i napravo po hrebeni od „štartu“.

 

 

Naľavo  je vysoké napätie, takže musím napravo, kde zrovna vidím zdvíhať sa z vedľajšej lúky Standu Mayera. Zdola ju pre stromky nebolo vidno :/ Chvíľu sa vozím, kým niečo nakúpim. Ide to pomaly, aj keď som zaťažený tesne nad minimálkou. Ale pridvihnem sa, možno 400m nad kopec, kde sú dnes základne. Neskutočná úľava... Nemusím sa zase vliecť po vlastných, ktoré majú po včerajšej bežeckej etape dosť. Postupujeme po hrebienku na sever a dotáčame vo štvorici všetko. Preskok na Chamoux-sur-gelon dvom nevydá, ja so Stanlym sa šudlikáme ďalej. Dekuje sa to a ja pristávam nedaľeko Aitonu niekomu v záhrade, zatiaľ čo cez žihľavu sa popod mňa brodí ďalší pretekár.

 

Driapem hore kopcom, lebo sa mi videlo, že sa bude dať odštartovať, a keďže je už komplet deka, aspoň zletieť dole do doliny, čo je ľahšie a rýchlejšie a menej bolestné, ako to zošliapať. Standa pristál vyššie ako ja a už to boli hore obzrieť. Nemožné odštartovať...

 

Volám Cypovi, či mi to nepozrie na satelite. Nemožné odštartovať...

 

Možno v dedine Boullevard, ale prednedávnom tam podľa live trackingu prešiel týpek, obzrel tie plytčiny ohraničené vysokými stromami. Stando však na počudovanie odštartuje a preletí tie stromy, takže nerozmýšľam, lebo by ma zbytočne mohla prejsť odvaha a proste idem do toho. Vo vysokánskej tráve, mokrej, za bezvetria - to za hurónskeho revu dám! Cez medzeru, v ktorej stromy mali iba 8 a nie 11 metrov a trčí tam suchý pahýľ... Naozaj to stálo za video, ale nestíhal som si kameru zobrať na palubu.

 

 

Pristanem po cca troch kilometroch, ale spokojný, že dole kopec som nemusel šliapať. Zbaliť, chytro zhltnúť pár hroznových cukrov a mastím, občas bežím, občas iba kráčam, lebo síl ubúda a bolesti pribúda.

 

 

Otočák Marlens (r=13km): rozhodnem sa dať smerom cez rieku a do kopcov, rozmýšľam či ísť hore a skúsiť letieť, alebo sa vracať po tom tvrdom betóne. Rozhodnem sa zničiť, lebo sa bojím, že možnosť štartu hore v kopcoch v strmine a neskoro večer s možnosťou katabatického prúdenia môže byť zbytočne problém. Fuknem to nazad do Aitonu. Doteraz nebolo ani tak dôležité, kto bol prvý alebo v strede, ide o to, kto bude zajtra načas a na dobrom kopci, pretože počasie by malo byť letiteľné. S padákom sa dá ľahko predbehnúť pešiak...

 

Druhý deň je odhadom maratón na nohách a necelých 30km vzduchom.

 

Tretí deň je vždy najhorší, či už pri viacdňovom trampe, alebo pri lyžovačke, alebo čojaviem bornes... Telo má dosť, psychika tiež. Ráno zo stanu leziem ako starý robotník, dolámaný, ubolený... Unavený a deprimovaný tým, čo ma dnes čaká... Zapíjam ibáč redbulom, hm... Ale nedá sa ináč, lebo ma bolí bedrový kĺb prepekelne, členky tiež a začínajú sa už ozývať i achillovky. Takú bolesť nepoznám, takže som trochu v strese.

 

Vyrážam z úderom šiestej hodiny rannej. Hrozné bolesti, stuhnuté svaly, ubolené kĺby, zmordované plecia. Tak vyzerá začiatok posledného dňa... Bágel má svoje kilá a tie sa prejavili.

 

 

Dnešná taktika, ktorú som krvopotne vykoumal, je: ráno lupnúť pešo La Rochette (posledný otočák) vybehnúť čo najrýchlejšie na kopec, aby som o dvanástej mohol štartovať. Z kopca je to cca 30km vzduchom do cieľa. To sa aj pri zamotávaní v slabých stupákoch a malých dostupoch dá stihnúť za dve hodiny. Ale cesta na štart je strastiplná. Nie som žiaden Ironman, ale pochodil som kadečo, v zlom počasí, sám, v zime, o hlade, dehydrovaný a ja neviem čo ešte, ale takto... TAKTO ZMORDOVANÝ SOM EŠTE NEBOL! Kráčam... Ale pomaly, sakramentsky pomaly. Postupom času si nájdem akýsi šuchtavý krok, kde pravú achillovku nezaťažujem, takže menej bolí. Čo najviacej váhy prenášam na ruky, do palíc... Na prvom obrázku vidno doobednú, šesťhodinovú štreku... V Chamoux-sur-Gelon ma dobehne dvojica, z ktorej jeden je strýko Girarda (bol na X-alpe 2013) a tak sa ich držím. Niekedy mi utečú na desať metrov a dohnať ich je skoro neuskutočniteľné. Bojujem so svojimi nervami a minúty sú také nekonečné a kilometre sa akosi predlžujú. Čo krok, to utrpenie, ja to proste ani neviem popísať. Taký som vysilený, že dole briežkami nemôžem ani poklusávať, lebo sa mi podlamujú nohy. Idem ale bez prestávky, lebo chaloši poznajú nejaké skratky a aj dobrý štart, ktorý je o dosť bližšie a nižšie ako ten, ktorý som chcel pôvodne ja použiť. Support mi v každej dedinke po ceste podáva vodu, ale vždy pijem bez zastavenia.

 

Z La Rochette ideme skratkou pomedzi domy, strminou hore, tu sa mi napodiv ide lepšie, achillovka nebolí. Chlapíci ale mastia hore kopcom s malými batohmi jedna radosť. Najprv je to desať, dvadsať metrov, ale po štyroch kilometroch mám na nich viac ako 20 minút stratu. Sedem kilometrov pred štartoviskom zhltnem konečne niečo slané a pochytí ma akýsi srd. Nasrdený som z toho, že je plané počasie a vôbec to nevyzerá na zlepšenie, teda aspoň na tom štarte, kam ja mierim. Ešte ho ani zďaleka nevidím, ale je tu hodne tieňa a mraky sa veľmi nízko... Aby toho málo nebolo, vietor povieva zo SZ, S.

 

Nakoniec sa to polepší, morálna i fyzická kríza je za mnou, štart sme našli. Support uvarí najlepšie žrádlo, trenčanské párky s extra dávkou fazule... Konečne mám čas sa poriadne najesť a veru, hneď je mi znova sveta žiť. Pol hodinu posedíme a poďho na kopec, kde sa to medzičasom krásne spravilo. Škoda len, že som si zabudol okuliare a kuklu vziať...

 

Nie je problém sa zodvihnúť, ale v stave môjho pohybového aparátu si netrúfam nedoletieť do cieľa, preto dotáčam všetko. Prvý preskok je vždy najťažší, a tak je to aj teraz. Motáme sa na kopci, kde som včera vyhnil. Nie a nie sa zodvihnúť, lebo pofukuje od SZ, a tak majú slabý dostup tie stupáky. Nakoniec sa zodvihneme všetci a letíme po tej veľkej hore ako nič. Drží to, občas si pritočím a valím na cieľ, kde si pre istotu (Nepoznám to tu ani trocha, možno bude viať údolka zo S) trošku načongám, lebo padáčkara vidím iba jedného a toho si ustrážim. Keď to dám do cieľovej kružnice, premôže ma čistá radosť! Žiadne ďalšie šliapanie, iba teplé a výdatné jedlo a zaslúžený oddych!!!

 

Tá radosť by sa dala krájať, ale od únavy neposkakujem, nerozhadzujem rukami... Iba ticho sedím a oddychujem...

 

 

Aj týmto spôsobom by som sa chcel poďakovať mojim sponzorom: Gradient-u za perfektné krídlo Aspen5, ktoré ma nikdy neprekvapilo ani v tom najväčšom bordeli či závetrí, a to je pre mňa základ. A firme ZAJO, ktorá mi zasponzorovala outdoorovú výbavu, cestu i support auto!

 

...a rozhodne to nebudú prvé a zároveň posledné takéto preteky. To čo som pozažíval, považujem za super skúsenosť a perfektné dobrodružstvo, takže do budúcnosti sa máte ešte na čo tešiť!

 

Moja vrelá vďaka patrí všetkým, ktorí sa pričinili a pomohli mi zapožičaním: Kaučovi za prilbu, Radovi Židekovi za záložku, Paľovi Šulákovi za GPS, Marekovi Polesenskému za GPS a supporterovi Grizlimu za obetavosť! Ďakujem vám hoši!

 

Celkovo som aj s točením nalietal 131km (dĺžka tracklogu) a odbehol, odkráčal vyše 100km. Výpočet odchodených km nemusí byť presný...

 

Zajo tím Koreň/Grizzli skončil na 12. priečke z 59!!!

 

https://drive.google.com/file/d/0BwpBnTubZ988OW5iRk9IYnRFeGc/view

 

Juraj Koreň

 

 

Fotky Bornes to fly


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Bornes to fly
Jano 14.12.2015
Super zazitok chlapi, zmena robi vzdy dobre na dusi!!!!!!

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3785371